You killed my inspiration [Story of our parents] Part 5

You killed my inspiration [Story of our parents] Part 5

Part 5 – Everything is not how it seems

 

V minulej časti
Trošku prekvapená som čítala tieto riadky. Mama s otcom o ich začiatkoch často rozprávali. Toto však elegantne vynechali. Moja mama písala úchylné poviedky o mojom otcovi? FUJ! Znechutene som zavrela denník a položila ho na nočný stolík. Nedalo mi to však! Po chvíli som ho znova vzala do rúk.

Chcela som vedieť, čo sa dialo ďalej…

„Ja tu *Styles´s kitty* zabijem, keď ju stretnem. To nie je možné!“ hromžil a pochodoval po obývačke. Z úst chŕlil snáď všetky nadávky sveta, sem tam do niečoho kopol. Ja som sa pritúlila k Lucasovi a uchechtávala sa do jeho košele. Lucas to pochopil opačne.
„Pozri čo robíš! Sophia sa ťa až zľakla!“ osopil sa na neho. Ja som sa k nemu ešte viac pritúlila, lebo mi už od smiechu začali ísť slzy a nechcela som, aby to videli. Lucas ale cítil, že mu mokne tričko a ešte viac začal na Harryho nadávať.
„Ty fakt nie si normálny! Vystrájať takto kvôli jednej ff-ke! Sophia, zlatko neplač,“ prihováral sa mi, zatiaľ čo ja som sa snažila zastaviť záchvat smiechu, ktorý sa ale nezadržateľne blížil.
„Sophia prepáč, nechcel som ťa vystrašiť,“ ozval sa Harry. Ja som sa len rýchlo vymotala z Lucasovej náruče a vybehla schody späť do svojej izby. Hodila som sa na posteľ a na hlavu som si priložila vankúš. Nechala som plynúť záchvat smiechu a vankúšom na tvári som tĺmila hlasný smiech.
„Ty si fakt debil!“ kričal Louis na Harryho. Zasmiala som sa.
„Debili ste všetci, že ste mi na to skočili,“ šepla som sama pre seba. Začula som, že niekto kráča po schodoch. Rýchlo som vbehla do kúpeľne. Na ruky som si natrela jeden krém a zatrela si ho do očí. Trošku to štípalo ale hneď to vytvorilo žiadaný efekt. Oči červené, akoby od plaču. Vzala so nádobku s vodou a trochu ňou pokropila vankúš, aby vyzeral mokrý a ľahla som si na posteľ, otočená chrbtom k dverám.
„Teraz sa hlavne nesmieš rozosmiať! Musíš sa tváriť vážne! Smutne,“ opakovala som si. Ozvalo sa klopanie na dvere.
„Sophia? Môžem ísť dnu?“ ozval sa Harryho hlas.
„Choď preč,“ povedala som.
„Ale Sophia. Prosím,“ ozvalo sa spoza dverí.
„Nie,“ povedala som. Ale čo ja zmôžem, keď dvere nie sú zamknuté? Harry skúsil kľučku a keď zistil, že som nezamkla, tak vošiel dnu. Sadol si vedľa mňa na posteľ.
„Sophia, prepáč. Fakt som nemal v úmysle ťa vyľakať,“ hovoril. Rozprával sa so mnou ako s malým dieťaťom.
„Veď si ma nevyľakal,“ povedala som a znova som sa snažila nerozosmiať sa.
„Vidím, že sa trasieš, tak mi neklam,“ povedal. Triasla som sa síce, ale to bol ten zadržiavaný smiech. Vzápätí si ľahol vedľa mňa a objal ma. Nechápala som, čo robí a smiech ma okamžite prešiel. Pobozkal ma na líce a ja som ostala ležať ako obarená. Harry sa usmial a pretočil ma k sebe. Keď si všimol moje oči, zosmutnel.
„Prepáč. Nechcem, aby si kvôli mne plakala,“ povedal. Pohladil ma po líci a usmial sa. Prečo to robí? O čo sa snaží? O čo mu ide? Nevedela som na tie otázky nájsť odpoveď. Úsmev som mu opätovala.
„No vidíš. Tak je to lepšie,“ povedal a znova ma pohladil po tvári. Znova ma striaslo. Nevedela som, či od zimy, či preto, že ma chytil za ruku. Harry hneď zareagoval a pretiahol cez nás deku. Pritúlila som sa k nemu. Bolo mi tak strašne príjemne. Nespoznávala som ho. Prečo to robí? Prečo je pri mne?  No nechcelo sa mi nad tým rozmýšľať. Užívala som si, že leží pri mne. On ma hladil po vlasoch. Pomaly sa mi zatvárali oči. už som driemala, keď vstal z postele, čím ma prebral. Vyšiel z izby.
„Už sa upokojila. Spí. Ja idem, mám rande s Kristen,“ zakričal niekomu dole a potom som už len počula buchnutie dverí. A starý Harry je späť. Ako som si mohla myslieť, že by raz zostal pri mne a nešiel von za tými svojimi ku*vičkami? „On ku mne nič necíti!“ okríkla som sa v duchu. Do oči sa mi znova nahrnuli slzy. Rozplakala som sa. Do izby znova niekto vošiel.
„Ach moja zlatá. Neplač. On si uvedomí, čo k nemu cítiš, len mu daj čas,“ šepla Eleanor. Hodila som sa jej okolo krku.
„Bolí to. Ja … už som dúfala, že sa možno niečo zmenilo. Ležal vedľa mňa, usmieval sa, hladil ma po vlasoch… A potom vstal a odišiel za tou ceckatou Kristen,“ jej meno som už len sykla.
„Netráp sa kvôli nemu, zlatko. On si nezaslúži tvoje slzy,“ dohovárala mi.
„Ale ja ho ľúbim,“ šepla som.
„A čo Lucas?“ spýtala sa El.
„Lucas,… Chcela som, aby Harry žiarlil,“ povedala som.
„Lenže nezabralo to,“ skonštatovala El a ja som si len smutne vzdychla.
„Ja viem. A dosť! Styles sa môže ísť ….. veď vieš čo. Zabudnem na neho!“ zvolala som rozhodne. Rozhodnutá som ale nebola! Milujem ho a bude ťažké vypudiť si ho zo srdca.
„Tak sa mi to páči,“ zasmiala sa El.
„Hm… Nevieš, či máme ešte tú úžasnú zmrzlinu?“ spýtala som sa, aby som zmenila tému.
„Samozrejme. Ale musíme si švihnúť, kým ju objaví Niall,“ povedala El. Obe sme sa rozbehli dolu. Načo ísť po schodoch, keď sa dá spustiť po zábradlí? El na mňa len zhrozene pozerala. Asi čakala, kedy skončím na zemi.
„Kde si sa zabudla?“ zakričala som za ňou, keď som už bola dole.
„Čakala som, či nebude treba volať sanitku,“ odpovedala mi.
„To myslíš, že som až také nemehlo?“ zasmiala som sa.
„Nie, ale istota je istota,“ zasmiala sa ona. Vošli sme do kuchyne. Vzala som to útokom na chladničku.
„Hej, ta zmrzlina tu nie je,“ povedala som.
„Ale je, ale je ukrytá, aby ju Niall nenašiel,“ zasmiala sa El. Zohla sa k mrazničke a hneď ju aj vybrala.
„Čože? Kde si ju tam našla?“ spýtala som sa. Fakt tam nebola.
„Tam, kde som ju aj ukryla,“ zasmiala sa El. Vzali sme si celé vedierko a usadili sa pred telkou v obývačke. Išiel nejaký romantický film. Pri každej romantickej scéne som si predstavovala seba a Harryho. Ani neviem kedy, sa moje predstavy zmenili na sny.

Čítala som a neverila som vlastným očiam. Znechutene som položila denník na nočný stolík. Toto mi budú musieť rodičia vysvetliť. Nič v tom denníku sa nezhodovalo s tým, čo nám rozprávali. Absolútne nič!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *