Som tvoj anjel strážny! Part 52

Som tvoj anjel strážny! Part 52

Part 52 – No! Please tell me, this is just a dream!


Pohľad Harry

Keď som sa zobudil, Tay pri mne nebola. Akurát vyšla z kúpeľne. Na tvári ustaraný výraz. Nad niečim premýšľala.

„Čo je, zlatko?“ spýtal som sa. Neodpovedala, zrejme ma ani nepočula. Podišiel som k nej.

„Zlatko?“ spýtal som sa a chytil ju za ruku.

„Prepáč, hovoril si niečo?“ spýtala sa a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

„Čo sa deje, zlatko?“ spýtal som sa znova.

„Včera. Vlastne, to bolo už dnes. Tesne pred tým, ako prišli chalani, tak som zišla dolu do kuchyne. Bola som smädná a keď som išla späť, našla som Dan plakať v obývačke. Najprv hovorila, že je to preto, že jej chýba Liam, ale potom som na jej mobile našla otvorený dosť škaredý tweet. Najprv som ju upokojovala, že si to nemá všímať, ale neskôr som s uvedomila, že keby som ja šla na svoj twitter, kde som už strašne dávno nebola, našla by som kopu takých istých tweetov. Povedz mi, čo sme im urobili? Prečo nás vaše fanúšičky tak nenávidia?“ spýtala sa.

„Zlatko tie, čo ťa nenávidia sa nemôžu nazývať Directionerkami. Oni len žiarlia a snažia sa na seba upútať pozornosť,“ dohováral som jej.

„Ja viem, ale aj tak to bolí, vieš?“ povedala smutne.

„Viem, zlatko. Ale nemysli na to. Ja ťa ľúbim, to ti je dúfam jasné! A žiadne nenávistné tweety nejakých žiarlivých directioneriek na tom nič nezmenia!“ povedal som jej. Ona sa usmiala.

„Tay! Jose je tu!“ zakričala El zdola.

„Tak poď. Dnes sa zariaďuje spáleň, nie?“ spýtal som sa. Tay prikývla. Znova som mal pocit, že so mnou ten Jose flirtoval. Keď som sa na to sťažoval Tay, tá sa len zasmiala. Za deň sme to celkom zvládli. Aj keď, čakal som viac ružovej v tej izbe. Bolo to zvláštne, dívať sa už na hotovú izbu. Bol to veľmi príjemný pocit.

„Škoda, že tu posteľ nemôžeme otestovať,“ šepla mi Tay do ucha.

„Otestujeme ju o štyri mesiace,“ odpovedal som jej. Ona sa zasmiala. Spať sme sa však radšej ešte vrátili do spoločného domu, pretože náš domček ešte nie je dokončený. Obaja sme sa unavený zvalili do postele.

… „Harry! Harry, zobuď sa!“ Triasla zo mnou Tay.

„Čo je?“ spýtal som sa rozospato.

„Ja neviem, ale strašne to bolí,“ zavzlykala. To ma okamžite prebralo. Zapol som svetlo a obom sa nám naskytol nepekný pohľad. Plachta pod Tay bola celá od krvi.

„Harry,“ zavzlykala vyplašene Tay. Rýchlo som sa obliekol. Vzal som ju do náruče a ponáhľal sa z ňou dolu. Naložil som ju do auta a ponáhľal sa do nemocnice. Tay krvácala po celý čas. Modlil som sa k bohu, aby sa jej ani malému nič nestalo. Len čo sme prišli k nemocnici, Tay vzali. Nikam ma s ňou nechceli pustiť, nič mi nechceli povedať. Cítil som sa hrozne. Bál som sa. Zazvonil mi mobil. Pozrel som, kto volá. Bol to Liam. Zdvihol som.

„Harry, preboha kde ste? Prečo je všade toľko krvi?“ pýtal sa zmetene.

„Sme v nemocnici. Nepýtaj sa ma, čo sa stalo, sám neviem. Nič mi nechcú povedať,“ povedal som.

„Bože. V ktorej nemocnici ste? Hneď sme tam,“ hovoril Liam.

„V tej najbližšie k nám,“ odpovedal som.

„Hneď sme tam,“ povedal Liam a zložil. Do 15 minút boli pri mne.

„Čo je? Čo sa stalo?“ pýtal sa Liam.

„Ja neviem. Tay ma zobudila, že ju strašne bolí brucho a keď sme zasvietili, všade pod ňou bola krv…“ začal som, no hlas sa mi zlomil.

„Pán Styles?“ ozvalo sa za mnou. Otočil som sa, aby som videl, kto sa mi prihovoril. Bol to ten lekár, čo ošetroval Tay.

„Je mi to veľmi ľúto. To krvácanie bolo následkom toho, že sa plod udusil pupočnou šnúrov. Teraz musíme u pacientky vyvolať pôrod,“ povedal lekár.

„Prečo musí rodiť? Nemôžte to spraviť cez cisársky rez?“ spýtal sa Liam. Ja som nedokázal reagovať.

„Je to tak lepšie. Už sme jej dali vyvolávaciu injekciu. Je mi to veľmi ľúto, ale pacientka musí to dieťatko porodiť, aj keď je už bohužiaľ mŕtve,“ povedal doktor.

„Nie! Prečo? Prečo má trpieť, keď to bude aj tak k ničomu?“ spýtal som sa doktora.

„Harry, upokoj sa,“ snažil sa ma upokojiť Zayn.

„To dieťatko v nej predsa nemôže ostať,“ povedal doktor.

„Ale ja si neželám, aby ste ju takto trápili! To nie je správne!“ zvrieskol som.

„Upokojte sa, pán Styles. Tá vyvolávacia injekcia len spôsobí, aby sa dostatočne otvorila, potom to už bude prebiehať rýchlejšie, ako normálny pôrod,“ hovoril doktor.

„Harry, pokojne. On je lekár. On najlepšie vie, čo robí,“ snažili sa ma upokojiť chalani.

„Pozrite sa, to dieťa už nezachránime, to sa nedá, ale ak budeme dlhšie čakať, ohrozíme aj život pacientky!“ povedal doktor. Toto ma už úplne odrovnalo. Nie! Nemôžem prísť aj o Tay! Nie!

„Choďte. My Harryho upokojíme,“ povedal Liam lekárovi.

„Ja sa nepotrebujem upokojiť, som pokojný!“ zvrieskol som na neho.

„Jasne, Harry. Si pokojný, len dýchaj, dobre?“ dohováral mi Zayn. Prišla k nám sestrička.

„Potrebujeme vedieť, čo chcete urobiť s telíčkom. Budete robiť pohreb, alebo…“ zasekla sa.

„Alebo čo?“ sykol som. „Samozrejme, že spravíme pohreb!“ odpovedal som po chvíľke.

„Môžem ho vidieť?“ spýtal som sa.

„Načo Harry? Chceš sa ešte viac zdeptať?“ spýtal sa Liam.

„Došľaka mám právo vidieť svojho syna!“ zvrieskol som na neho.

„Prepáč,“ šepol.

„Nie, ty prepáč,“ povedal som mu. Sestrička ma vzala do malej miestnosti. Bielej plachte bolo zabalené malé telíčko. Odkryl som trochu plachtu. Bol strašne krásny. Pästičky zovreté, ústočka trošku pootvorené, očká zavreté. Vyzeralo, akoby len spalo. Spalo, dlhým spánkom. Až príliš dlhým. Rozplakal som sa. Prečo práve my? Prečo práve naše bábätko muselo zomrieť? Čo som komu urobil, že ma takto trestá? Zvieral som to malé telíčko v náručí. Telíčko bez života. Bol to hrozný pocit! Cítil som sa, akoby mi niekto ukradol časť mňa. Zničilo ma to. Niekto vošiel dnu.

„Harry…“ prihovoril sa mi Niall.

„Pozri aký je krásny! Prečo musí byť mŕtvy?“ spýtal som sa. Položil som ho spať na tú starú váhu pre bábätká, z ktorej som ho vzal. Niall ma objal.

„Snaž sa vschopiť. Tay ťa teraz veľmi potrebuje,“ šepol mi.

„Na, prezleč sa. Nech ťa Tay takto nevidí,“ dodal. Najprv som nechápal, čo tým myslí. Pozrel som sa na seba. Moja košeľa bola celá od krvy. Rýchlo som ju prezliekol. Zhlboka som sa nadýchol a utrel si slzy z očí.

„Kde je?“ spýtal som sa.

„Teraz ju previezli na izbu. Dali jej sedatíva, takže spí,“ povedal Niall.

„Dobre. Idem za ňou,“ povedal som. Niall ma odprevadil k jej izbe. Vošiel som dnu. Sadol som si vedľa nej. Do izby vošli ostatný.

„Môžem vás o niečo poprosiť?“ spýtal som sa.

„Samozrejme,“ povedal Liam.

„Bolo by dobré ísť upratať tú krv v dome. A tiež zo zadného sedadla môjho auta. Tiež zamknúť v novom dome izbu, ktorá bola prichystaná, pre malého. Môžem vás o to poprosiť? Postaráte sa o to?“ spýtal som sa.

„Samozrejme,“ povedal Liam a s chalanmi odišli. Dievčatá ostali pri mne.

„Videli sme ho. Je tak krásny. Je to hrozné,“ šepla Dan.

„Aké to asi bude pre Tay. Nechcem si to ani predstaviť,“ šepla Perrie. Prikývol som.

„Bojím sa, že toto nezvládne. Tak veľmi sa na neho tešila a teraz…“ zasekol som sa.

„Bude to dobré, uvidíš. Sme pri vás,“ povedala El.

„Ďakujem,“ povedal som im. Keď sa Tay zobudila, najprv sa na mňa usmiala. Potom však, akoby si uvedomila, čo sa stalo.

„Je to pravda?“ spýtala sa zo slzami v očiach. Jemne som prikývol. Hodila sa mi okolo krku.

„Prečo? Prečo naše bábo? Prečo?“ vzlykala.

„Kiežby som vedel,“ povedal som.

„Chcem ho vidieť,“ šepla.

„Zlatko, to nie je dobrý nápad,“ povedal som.

„Ty si ho videl?“ spýtala sa. Čo som jej mal povedať? Mal som klamať?

„Áno,“ povedal som.

„Aj ja ho chcem vidieť! Prosím,“ šepla.

„Zlatko…“ začal som.

„Harry, pochop ma. Chcem ho vidieť. Hoci len na chvíľku. Len na chvíľočku si ho pochovať v náručí,“ prosila. Do izby vošla sestrička.

„Je ešte možné vidieť malé?“ spýtal som sa.

„Prepáčte, ale malé už bolo prevezené do krematória. Povedali ste, že chcete pohreb, tak to je bežný postup,“ povedala sestrička.

„Aha,“ povedal som. Tay ešte viac zosmutnela.

„Prišla som vám len oznámiť, že slečna už môže ísť domov,“ povedala sestrička a odišla. Po nej vošli dnu chalani.

„Vraj už smieš ísť domov. Priniesli sme ti čisté oblečenie,“ povedal Liam a podal jej úhľadne poskladanú kôpku oblečenia. Nechali sme ju z dievčatami, aby jej pomohli sa prezliecť a my sme ju počkali vonku pred izbou.

Poznámka autorky: Vy ma asi zabijete… No ale nevadí…  Nejaký zvrat v príbehu je potrebný… 😉

Beatrix Pinekely

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *